O splnenom sne č.2... - FC Bayern München

O splnenom sne č.2...

21/09/2014

Prešli takmer 3 roky a okolnosti až teraz dovolili, aby som na opäť vybral zhliadnuť našich miláčikov v domácom svätostánku. Výjazdu predchádzalo nekonečné „lámanie“ mojej osoby Romanom Táborským z Rivvisu. Už mi bolo niekedy až trápne odmietať ho. Ono to ale naozaj nie je ľahké zladiť všetky pracovné aj nepracovné povinnosti, ale o tom určite všetci viete svoje. Navyše som chcel na svoj ďalší výjazd zobrať priateľku Martinku, ktorá sa medzičasom zmenila s podporovateľky a tolerantnej partnerky fanúšika na slušnú fanúšičku, má vlastné kusy oblečenia s logom Bayernu a začína dokonca používať výrazy typu: „my hráme, naši dali gól a pod. Keďže išlo o jej prvý výjazd, pre mňa to znamenalo o záväzok viac, aby bolo všetko tip-top a aby sa páčilo. Ako sa ale hovorí v jednom mojom obľúbenom porekadle: „Kto chce hľadá spôsob, kto nechce hľadá dôvod,“  tak som teda Romanovmu neustálemu bombardovaniu typu „poď už konečne opäť s nami“ tento krát neodolal a musím povedať, že som urobil veľmi, veľmi dobre.

Najprv to teda naozaj vyzeralo na výlet vo dvojici, napriek tomu, že som ďalšie miesta ponúkal svojim priateľom a kamarátom, ktorý ich odmietli. Nie je potrebné ich menovať, ony vedia, ktorí to sú . Ja však verím, že sa mnohí z nich pripoja na niektorý s nasledujúcich výjazdov.  Potom sa ale opäť potvrdilo ďalšie porekadlo, že: „pod lampou je najväčšia tma.“ V deň keď som Romanovi potvrdil účasť iba mňa a priateľky, som na návšteve spomenul výjazd svojmu nepokrvnému ale napriek tomu bratovi Dušankovi (zdrobnenina mena použitá, lebo on to má takto veľmi rád ), ktorý sa ma s výčitkou opýtal, prečo som nevolal jeho. Úprimne poviem, že mi to nenapadlo, pretože napriek tomu, že so synom Patrikom fandia futbalu, tak fandia úplne iným mužstvám a jednotlivcom. Nie je ale čas na hĺbkové analýzy, musí nasledovať rýchly telefonát Romanovi s prosbou do dorezervovanie ráno odvolaných miest. Tie sú našťastie ešte voľné. V tej chvíli bolo teda jasné, že východ Slovenska bude v zastúpení nás štyroch.

Prišiel teda „preddeň“ D., utorok 16.9.2014. Tento krát sme zvolili menej únavnú formu, ako pri prvom výjazde, kedy sme cestu do Bratislavy merali nočným vlakom a presun sme absolvovali deň vopred autom. Ubytovanie v hoteli a stráženie auta pred centrálou OVB a pod kamerami organizačne zabezpečila priateľka Martinka, za čo jej patrí poďakovanie. V pláne bol ešte zápas KHL, ktorý sa v utorok v hlavnom meste konal, ten sme ale pre neskorší odchod z Košíc nestíhali. Stihli sme teda akurát večeru a aj pokus o spánok, pretože cudzie prostredie a napätie, aby všetko dopadlo tak ako má, urobili svoje.

V deň D, stredu 17.9.2014 nasleduje budíček o 4:00 a odchod z hotela 4:30, keďže z benzínky na Drieňovej je odchod autobusu naplánovaný na 5:00. Po príchode na čerpaciu stanicu, už niekoľko ľudí očakáva autobus a po chvíľke sa nás nazbiera celkom pekná skupina.  Medzi ktorých pribúdajú aj vopred avizovaný členovia redakcie televíznej stanice Digi Sport, ktorá s nami do Mníchova vysiela redaktora aj kameramana. Na moje veľké prekvapenie, je redaktorom Digi Sportu Filip Mentel. Meno mi bolo strašne povedomé, tvár som si ale nespájal. Že je povedomé aj vám? Kým mu venujem samostatnú kapitolu v tomto článku, máte čas premýšľať kto to je . Dávame sa do reči a ja absolvujem svoj prvý rozsiahly televízny rozhovor. O 5 ráno na pumpe... ani neviem, či to chcem vidieť . Ale nie robím, si srandu, určite chcem . Roman medzitým volá, že bude autobus trochu meškať. O chvíľu ale najprv prichádza Roman s manželkou Majkou a malou Madelaine, ktorí merali v utorok večer cestu do Veľkého Orvišťa pre nové suveníry a reklamné predmety. Po 15 minútach prichádza aj autobus. Trojcípu hviezdu z roku 2011 strieda MAN (majú ho naši miláčikovia v Bayerne a my určite nie sme horší ) s frajerskou ŠPZ a ešte frajerskejším nápisom na boku: Mia san Slovakia. Neskromne musím poznamenať, že som ho vymyslel ja, do krásne finálnej podoby ho ale nechal dotvoriť kto iný ako Roman. Nastupujeme a ja opäť vidím známe ale aj neznáme tváre. Medzi známymi spomeniem najmä stálicu výjazdov Rivvisu Paľka Táborského. Tento chlap vynechal iba zopár zo 40 výjazdov Rivvisu na Bayern, aj to pre objektívne príčiny. Úctyhodné. Ďalej vidím Maťa Jedličku z Dubnice, ktorý je cez uličku v autobuse opäť mojim prísediacim, tak ako tomu bolo po prvý krát. Na miesto otca ale tento krát cestuje s priateľkou a sestrou. Neprehliadnuteľným je aj Roman Podhradský, najväčší „event-ový“ mág akého poznám . Vyrážame na poslednú zastávku na benzínovú pumpu pri Poluse, kde nás dopĺňa zopár ľudí. Z nich sa nedá nespomenúť najmä Karola Podhodného, ktorého neskôr Roman predstaví ako – najväčšieho futbalového teoretika na Slovensku a metodika Orvišského futbalu . Musím ale povedať, že jeho poznámky a postrehy majú naozaj hlavu a pätu a jeho slovné spojenie „túlavý záložník“ raz vojde do histórie alebo si ho minimálne osvojí Laco Borbély . Ak už opisujem posádku autobusu spomeniem ešte Dušana Lamoša z Veľkého Orvišťa. Tento sympatický a najmä zábavný chlap cestuje s nami na výjazd s endoprotézou členkového kĺbu a barlou v ruke. Moja úcta Dušanko. Spolu je nás teda 39 + 2 šoféri. Pôvodne nás malo byť 40, ale Lucku Šiškovú s nami nepustili zdravotné problémy. Škoda Lucka, ale snáď je už všetko v poriadku. Okolo 6:00 opúšťame Slovensko a vyrážame smer Mníchov.

Slniečko vykukuje a začína sa črtať pekný deň. Roman oboznámi cestujúcich s približným plánom dňa, rozdeľuje vstupenky na zápas a zisťuje záujem cestujúcich o zastávku buď v múzeu Red Bull v Salzburgu, alebo v outlete v Bad Reichenhall. Pre záujem 50 na 50 sa nakoniec rozhodneme pre návštevu oboch miest. Cesta ubieha v pohode. Krátime si ju aj vedomostnou súťažou o hodnotné a zaujímavé ceny. Roman vymyslel pôvodne 8 otázok, vzhľadom na dostatok cien ich ešte zopár pridal. Skrátka ale neprídu ani tí, ktorí v súťaži nevyhrali. Roman tradične rozdá všetkým účastníkom výjazdu odznak a šál fanklubu Bayern Rivvis. Neskôr predstavuje s mikrofónom v ruke zopár zaujímavých účastníkov výjazdu. Okrem už spomínaného Karola Podhorného, je to najmä zástupca Digi Sportu Filip Mentel. Už ste prišli na to, kto to je? Nebudem Vás dlhšie napínať. Filip je bývalý futbalový brankár, reprezentant Slovenska v mládežníckych kategóriách a syn Miroslava Mentela, rovnako bývalého brankára. Vo svojich pätnástich rokoch prestúpil z Interu Bratislava do mládežníckej akadémie Manchestru City. Tam neskôr podpísal profesionálnu zmluvu a trénoval s A-mužstvom pod vedením Svena-Görana Erikssona, dokonca aj s dnešnou oporou v bránke City Joe Hartom. V roku 2010 prestúpil do Dundee United. V kariére ho ale pribrzdili 2 zranenia a následné operácie kolena a napriek tomu, že Filip bojoval, vrcholovo to už ďalej nešlo. Ako s úsmevom dodáva, jeho kariéra išla po trase Manchester City - Dundee United - Svätý Jur . Filip si na našu žiadosť berie mikrofón a opisuje nám svoje obdobie života profesionálneho futbalistu. Počuť ako fungujú špičkové európske kluby z úst človeka, ktorý to priamo zažil, je to naozaj veľmi zaujímavé. Filip končí rozprávanie vetou: „Šport mi dal do života strašne veľa. Naučil ma nikdy sa nevzdávať  a veriť, že čokoľvek chcem, môžem to dosiahnuť.“ Musím povedať, že Filip pôsobí na svoj vek veľmi rozumne a napriek tomu čo dokázal, aj veľmi skromne a pokorne. Koniec kariéry určite veľmi bolel a sklamanie bolo obrovské, dokázal si ale nájsť iné uplatnenie v živote a bolo na ňom vidieť ako ho to nesmierne baví a napĺňa. Nám ostáva iba držať palce. Do „hviezdnej“ spoločnosti predstavovanej v autobuse sa asi pravdepodobne nejakým nedopatrením dostala aj moja osoba . Roman opísal moju dlhoročnú prácu, zanietenie a vraj aj prínos pre slovenskú komunitu FC Bayern . Ďakujem. Potešilo . Ak trochu upravím známe porekadlo Karla Gotta, tak: „Chváľte ma, ja to mám tak ráááád.“

Po prvej „pišpauze“ na benzínke v Rakúsku, nasleduje zastávka v múzeu Red Bull v Salzburgu. Exponáty sú prenádherné. V obrovskom hangári sú zoradené najkrajšie exponáty Red Bullu, cez monoposty F1, autá z filmov, lietadlá a helikoptéry, až po kombinézu asi najznámejšieho Rakúšana a rodáka zo Salzburgu Felixa Baumgartnera. Ak bude mať cestu okolo rozhodne nevynechajte návštevu tohto miesta. Je otvorené takmer celý rok a takmer celý deň a čo je neuveriteľné, vstup je zdarma.  Nasledujúca zastávka je v outlete v Bad Reichenhall. Kto chce dopĺňa šatník, kto nechce tak kalórie. My samozrejme volíme A variantu .

Z Bad Reichenhall je to do Mníchova naozaj už iba kúsok. Po cca hodinke a pol cesty sa okolo 14:15 vedľa diaľnice objavuje Allianz Arena. Napriek tomu, že ešte nesvieti, je ako vždy nááádherná. Zaparkujeme pri nej a nasleduje voľný program. Ten využije väčšina na návštevu centra Mníchova. Naše (rozumej Ja, priateľka Martinka, nepokrvný brat Dušanko a jeho syn Patrik) kroky smerujú najprv pred Allianz Arenu, kde absolvujeme prvé fotenie . Následne si kupujeme hromadný lístok na metro a presúvame sa spojom U6 zo zastávky Fröttmaning do centra na Marienplatz. Centrum je tak isto nádherné. Zaliate slnkom si ho poriadne prechodíme krížom-krážom. Je krásne teplo, chodíme v krátkych rukávoch. Ľudia sedia a relaxujú v parku na tráve. Dušanko je ale ostrieľaný turista a keďže v Mníchove nikdy predtým nebol, chcem vidieť a pofotiť čo najviac a tak chodíme a chodíme a chodíme . Ďakujem mu ale za to, lebo vďaka nemu vidíme z Mníchova riadny kus. Nádherné architektonické skvosty, krásne budovy, námestia, sochy a podobne. Keďže nemáme sprievodku, tak musím niekedy podľa fotiek doštudovať, čo sme to vlastne všetko videli. Pri mojej prvej návšteve Mníchova bol síce krásny predvianočný čas ale na druhej strane riadna zima a musím povedať, že návšteva Mníchova v letnom počasí má svoje väčšie čaro. Opúšťame centrum okolo 17:00, aby sme sa v pohode premiestnili späť k autobusu, navečerali sa, dozdobili klubovými vecami a premiestnili sa na štadión.  

Chceme byť na štadióne čo najskôr, aby sme sa stihli pofotiť, prejsť si fanshop v podobe megastoru a na rozcvičku o cca 20:00 už chceme byť na miestach. Prichádzame teda k Arene tesne pred 18:30, keďže brány by sa mali otvárať 2 hodiny pred zápasom. Otvárajú sa ale už o 18:30 a tak sa postavíme do rady a čakáme najprv na osobnú prehliadku a následne sa vstup cez turnikety. Pri vstupe sa mi podarí vyrobiť menšiu komplikáciu, keďže Martinka musí vojsť cez samostatný vchod určený iba pre ženy (muži robia osobnú prehliadku mužom a ženy ženám) a ja som si nepamätal, že ženy majú samostatný vchod. Našťastie od neho nie sme ďaleko a navyše je menej využívaný a tak sme čoskoro opäť po kope. Prechádzame aj samotné turnikety a sme za bránami. Ako prvé muselo samozrejme nasledovať nahliadnutie do prázdnej Allianz Areny spojené s prvými fotkami. Urobíme si pár pekných profiloviek a presúvame sa do megastoru. V ňom je ako vždy chaos a blázinec . Každý chce mať na pamiatku nejaký suvenír. Duško s Paťom to ale čoskoro vzdávajú a tak ostávame bojovať s teplotou, davom ľudí a vlastnou peňaženkou iba my dvaja. Nakupujeme pár drobností, ale s rozumom. Skôr si veci pozeráme ako vyzerajú, aby sme si tie, ktoré chceme, vedeli neskôr objednať z domu. V pokoji a kľude, je to takto oveľa pohodlnejšie a poštovné už nie je nič hrozné. Možno trochu riskujete, že Vám pri oblečení nesadne veľkosť, všetko ale viete vymeniť, takže žiaden problém.

Tesne pred 20:00 sme už na svojich miestach, aby sme videli aj rozcvičku hráčov. Ako prvý sa tradične rozcvičujú brankári. Na ihrisko za potlesku divákov vybieha o 20:00 Manuel Neuer s Pepem Rheinom a Tonim Tapalovicom.  Následne za piskotu divákov Joe Hart so svojim náhradníkom a trénerom. O nedlho sa pridávajú obe základné jedenástky a ako posledný vybiehajú náhradníci. Základná jedenástka sa rozcvičuje samostatne s kondičným trénerom a hráči pripravení na striedanie hrajú s kruhu bago. Po rozcvičke odchádzajú všetci do šatne a začínajú prípravy na slávnostné zahájenie zápasu. Zároveň sa ešte čatou robotníkov upravia vykopnuté trsy trávy a trochu sa ihrisko poleje. Týmto je všetko pripravené na šláger 1.kola Ligy majstrov.

O 20:40 vychádzajú za zvukov hymny Ligy majstrov obe mužstvá na ihrisko. Nasleduje tradičný ceremoniál. Kapitáni Philipp Lahm a Vincent Company si vymenia vlajky. Podajú si ruky navzájom aj s hlavnými rozhodcami a zápas sa môže začať. Pre tých z Vás, ktorí ho nemohli alebo nemali možnosť sledovať (aj keď dúfam, že taký nie sú ) ho trochu opíšem. Už v 38 sekunde má obrovskú šancu Thomas Müller, keď obíde brankára Harta, trafí však iba bočnú sieť. V eufórii samozrejme všetci vyskočíme a tešíme sa z gólu. Na našu smolu vyskočia žiaľ aj fanúšikovia za nami. V radosti prevrhnú pivo a tak sedíme po zvyšok zápasu s paulanerom pod nohami aj na niektorých častiach oblečenia. Blbci sa nájdu všade. Zlatá košická Steel Aréna, kde Vás usporiadatelia nepustia so žiadnym nápojom do sektoru. Chlapci sa samozrejme vehementne ospravedlňujú, ale ako sa hovorí: ospravedlnenie sa prijíma, ale zlý dojem ostal. Kto ma dobre pozná navyše vie, že som prekonal osobný rekord v sebaovládaní sa a to všetko len pre to, aby som dopozeral zápas na ktorý som sa tak nesmierne tešil. Alebo že by som starol a múdrel? Čas ukáže . Poďme ale späť k zápasu. Počas celých 90 minút máme viac z hry, sme lepší a ak by City po prvých 20-30 minútach prehrávalo o 3 góly, nikto by nemohol povedať ani slovo. Majú však v bránke vynikajúco chytajúceho Harta, ktorý ich svojimi zákrokmi drží nad vodou. Prvý polčas sa končí bezgólovým výsledkom. Cez prestávku opäť nasleduje úprava trávnika a druhý polčas sa pomaly môže začať. Po zmene strán je obraz hry rovnaký. Tlačíme sa do zakončenia, gól ale nie a nie prísť. Veľký zápas hrá najmä Xabi Alonso. Rozdáva nádherné lopty do oboch strán a jeho prehľad prameniaci zo skúseností je neuveriteľný. Krst ohňom v podobe prvého zápasu v našom drese a ešte v takomto zápase zvládol aj Mehdi Benatia na stopérskom poste. Tradične dobre hral aj Philipp Lahm a Thomas Müller. Ostatní hráči podali síce dobré kolektívne výkony, ale nijako zvlášť nevytŕčali. Krásne bolo sledovať aj preskupovanie hráčov pri bránení akcií hostí. Na kraj ihriska sa odchádzajú rozcvičovať náhradníci, medzi ktorými vyniká najmä Arjen Robben. 15 minút pred koncom prichádza aj jeho chvíľa a tréner Guardiola ho posiela na ihrisko. Oživenie hry je evidentné. Gól ale stále neprichádza. Aj keď verím vždy do poslednej chvíle, už sa pomaly začínam zmierovať s bezgólovou remízou, čo by mi bolo ľúto najmä kvôli mojim blízkym vedľa mňa. Zažiť pogólovú atmosféru v Allianz Arene je niečo elektrizujúce. Prichádza ale 90 minúta. Lopta sa poodráža po šestnástke, aby sa dostala k Jerômovi Boatengovi, ktorý v rohu šestnástky napriahne a posiela loptu krížnou strelou do siete. Góóóóóóóóóóóóóól!!! V tej chvíli mám pocit, že spadne štadión. Až po zápase sa dozvedám, že lopta bola jemne tečovaná a preto nemal brankár Hart žiadnu šancu. Ono je to ale jedno, lebo ako ja s obľubou hovorím: história sa nepýta. Vyskočím, kričím. Nie kričím, vrieskam radosťou, teším sa spolu s ostatnými, objímam sa s Martinkou a plačem (zároveň som vyslovil nejaké slová, tak uvidíme, či boli v tej atmosfére počuté a správne pochopené ). Slzy šťastia. Spadol mi zo srdca obrovský kameň. Ako som na začiatku článku spomínal, cítil som pred výjazdom obrovskú zodpovednosť aby všetko dobre dopadlo, aby sa páčilo. Presne nejako takto som si to asi predstavoval a vysníval, aj keď by som nabudúce asi prijal trochu menej napätia a gól resp. góly trochu skôr . O pár rokov som totižto zostarol a to mi teda vôbec netreba, pretože čoskoro v deň zápasu 5.kola Bundesligy proti SC Paderborn 07 otočím kalendár života o ďalší rok a verte, že som ho už dosť krát otáčal . Podobne ako iní „starci“ sa začínam utešovať vetou, že: každý má, na koľko sa cíti . Dosť nostalgie, poďme späť na štadión. Spolu s hlásateľom zahlásime strelca gólu a s napätím sa púšťame do sledovania nadstaveného času, ktorý bude 3 minúty. Nikdy by som nebol povedal, že budem čas v Allianz Arene tlačiť dopredu, aby sa zápas čím skôr skončil. To by ale nebola naša obrana, aby nám ešte poriadne nezahrala na nervy. V nadstavenom čase Dante na miesto bránenia iba tradične „tieňuje“ resp. „sprevádza“ útočníka hostí k zakončeniu a keď navyše Manuel Neuer zle a najmä neskoro vybehne, problém je na svete. Lopta našťastie míňa našu bránku a následne už zápas až do záverečného hvizdu hlavného rozhodcu pokojne kontrolujeme. Dvojhvizd prichádza a je koniec. Tešíme sa spolu s hráčmi, ktorí obchádzajú čestné kolo, ďakujú divákom a niektorí aj odhodia svoje dresy medzi fanúšikov. Zápas sme zvládli, štart do novej sezóny Ligy majstrov sa nám podaril a do tabuľky si pripisujeme prepotrebné 3 body. Končia sa aj naše nádherné 4 hodiny v Allianz Arene. Pomaly opúšťame sektor a následne aj štadión. Nasleduje záverečné fotenie pred Allianz Arénou, keďže v čase nášho príchodu o 18:30 bolo ešte denné svetlo a nebola rozsvietená. Posledné pohľady na dominantný futbalový stánok a odchádzame k autobusu.

Postupne sa zbierame, čakáme ale na Digi Sporťákov, ktorí majú vďaka Filipovým kontaktom prísľub na rozhovor s niektorými hráčmi City. Nemáme sa však kam ponáhľať, keďže dostať po zápase autobus von z parkoviska nie je vôbec jednoduché. Digi Sporťáci dorazili tiež a napriek počiatočnej, po sklamaní logickej, nevôli hráčov majú potrebný materiál natočený. Odchádzame o jedného menej, keďže Roman Podhradský pokračuje smer Bern na štvrtkový zápas Slovana v Európskej lige. Tento pán je neskutočný dobrodruh . Okolo 00:15 teda odchádzame od Allianz Areny. Míňame ju po ľavej strane, stále krásne svieti. Venujeme jej posledné pohľady a mizneme na diaľnici.

Zatiaľ čo som minulú cestu takmer celú prespal, teraz spánok akosi neprichádza. S časti z vyplavovania endorfínov a s časti na nemožnosti nájsť si normálnu polohu na spanie . Spiatočnú cestu teda absolvujem viac v stave bdelosti ako spánku. Moji spolucestujúci ale viac-menej spia a tak som spokojný. Pred šiestou a pred Bratislavou si Roman opäť berie mikrofón, praje dobré ráno, ďakuje vodičom autobusu za bezpečnú a pohodovú cestu, ďakuje všetkým účastníkom výjazdu, gratuluje Karolovi Podhornému k jeho aktuálnym narodeninám, informuje o plánovaných akciách a rozdáva posledné organizačné pokyny. Po tradičných 6 hodinách cesty prichádzame o 6:15 do cieľa. Vystupujeme tam kde sa naša cesta začala – na benzínke na Drieňovej. Lúčime sa so zvyšnou časťou cestujúcich, ktorí pokračujú smer Veľké Orvište. Lúčime sa s Digi Sporťákmi, odprevádzame Romana domov a mierime k nášmu autu, keďže nás čaká druhá časť cesty domov, smer východ republiky – Košice. Cesta z hlavného mesta ubieha štandardne. Štandardne dobre po diaľnici po Zvolen a štandardne blbo po „okreskách“ od Zvolena. Snáď sa niekedy konečne dočkáme a dožijeme zmeny. Po polceste si vo Zvolene doprajeme raňajky a pokračujeme v ceste domov. Do Košíc prichádzame šťastne okolo 13:00.  

Čo napísať na záver?

Opäť stál výjazd s Rivvisom za to. Dobre zorganizovaný, bezproblémový, splnil očakávania. Roman Táborský je proste profík a pre mňa super chlap. Máme to medzi sebou už dávnejšie „vyrozprávané“, však Roman . Jeho práca je často nad rámec povinností a vo voľnom čase aj na úkor rodiny (ďakujeme za Romana Majka ). Často krát aj nedocenená, ale o tomto asi zanietenie, fandenie a tvorenie „niečoho“ je. Sám o tom viem vzhľadom na fcbayern.sk svoje. Vieme prečo to robíme, máme ciele a plány. Možno sme niekedy „snílkovia“, ale ja verím, že sa nám ich spoločnými silami podarí v budúcnosti naplniť. Verím, že sa výjazd páčil aj ľuďom, ktorých som ním (samozrejme okrem seba) chcel potešiť. Verím, že si ho ešte niekedy zopakujeme a verím, že vo väčšom počte z Košíc resp. východu. A tí ktorí ste s nami teraz z objektívnych alebo subjektívnych príčin neboli s nami sa k nám pridáte. Určite to stojí za to a nebudete ľutovať.

Aj tento report, podobne ako prvý som písal opäť cca 8 hodín a snažil som sa napísať všetko pre mňa dôležité. Samozrejme je možné, že som niečo opomenul. Ak mi to dodatočne napadne, tak to dopíšem, chcel som to však už report zavesiť na web, aby ste nečakali pridlho.

V závere by som sa chcel poďakovať. Poďakovať v prvom rade mojim blízkym, ktorý ma podporujú v tom čo robím. Časom pochopili ako veľa pre mňa FC Bayern znamená a akú dôležitú časť môjho života tvorí. Ak vidím s akou nervozitou prežíva moja mamka zápasy, až sa pýtam sám seba, či som ju „nenamotal“ až veľmi . Napriek tomu, že „jej Mandžo“ opustil pred sezónou rady FC Bayern ostala fandiť naďalej. ĎAKUJEM mami a oci. ĎAKUJEM priateľke Martinke za podporu a vlastne za všetko. Ľúbim ťa miláčik! Verím, že sa páčilo . ĎAKUJEM Romanovi Táborskému, bez ktorého by to vlastne naozaj nešlo . Ďakujem Dušankovi tiež za všetko. My vieme svoje a tiež dúfam, že sa páčilo. ĎAKUJEM vodičom autobusu (Jozef Kováčik s kolegom, ktorého meno žiaľ neviem, ale rád ho sem dopíšem, ak sa ho dozviem). ĎAKUJEM, že som mal tú česť spoznať pánov z Digi Sportu (Filipa Mentela s kolegom kameramanom Vladom Breburdom). Ste super chlapci, verím, že sa ešte niekedy uvidíme. ĎAKUJEM aj Paľkovi Táborskému a Dušanovi Lamošovi za perfektnú spoločnosť a zábavu. A ešte raz obrovské nevysloviteľné ĎAKUJEM všetkým zainteresovaným osobám, aj spomenutým v reporte, aj tým na ktorých som možno nechtiac zabudol. ĎAKUJEM aj tomu hore, čo nado mnou držal a drží ochrannú ruku. ĎAKUJEM, že som si mohol splniť ďalší sen snov...

Mia San Mia a Mia san Slovakia
Maťaš