O splnenom sne - FC Bayern München

O splnenom sne...

Pre tých z vás, ktorí ste na tomto mieste očakávali tradičný report zo zápasu, s podrobnou minutážou dôležitých akcií, hodnotením zápasu aj samotných hráčov, pozápasové ohlasy, proste všetky dôležité súčasti reportu, nemám dobré správy a už vopred sa im ospravedlňujem. Tento krát tu totižto nenájdete report, ale príbeh. Príbeh o jednom veľkom splnenom sne. Mojom splnenom sne...

Ten sen sa mi splnil 22/11/2011. Možno si poviete obyčajný utorok, deň ako každý iný. Ako pre koho. Pre mňa osobne, to bol totižto deň, ktorý si budem pamätať a na ktorý budem spomínať do konca života. Deň, ktorý sa mi do srdca zapísal zlatými písmenami. Deň, ktorý sa síce ešte môže (a ja som presvedčený o tom, že sa aj bude) opakovať, ale povedzme si úprimne, prvý krát je prvý krát a vždy prvý krát ostane. Deň, o ktorom sa nebojím povedať, že mi zmenil život. V tento deň som totižto po prvý krát v živote videl na vlastné oči svoj milovaný Bayern...

Možno ste po úvodných slovách čakali niečo úplne iné. Možno si poviete, prisilné slová o jednom futbalovom zápase. Možno si poviete, aké obyčajné, prízemné, trápne a nevieš ešte aké. Možno tento článok dočítate a možno ani nie. A možno si poviete, že som sa zbláznil. Jedna vec je ale istá. Presne takto som to cítil, mal som potrebu to takto napísať a možno aj preto to trvalo tak dlho...

Myšlienka o splnení tohto sna bola v mojej hlave už strašne dávno. Vždy sa ale okolnosti vyvinuli tak, že to proste nejako nevyšlo. Najprv to bola obava podstúpiť cestu do neznámeho prostredia, bez vstupenky (ktoré sa zháňajú vďaka sústavne vypredaným zápasom mimoriadne ťažko), bez znalosti nemeckého jazyka, bez spoľahlivého partnera na cestu, pracovné povinnosti a v konečnom dôsledku, čo si budeme klamať, samozrejme aj financie. Veď to určite poznáte, vždy sa nájde nejaká "dôležitejšia" investícia. Proste samé objektívne príčiny... :-)

Teraz načriem trochu do minulosti. 23/01/2011, po viac ako 3 mesiacoch vzniku fcbayern.sk, sa mi ozval človek, ktorý sa volá Roman Táborský. Tím z vás, ktorý podrobne poznajú web fcbayern.sk, je toto meno určite povedomé. Áno, jedná sa o predsedu slovenského fanklubu FC Bayern München, ktorý nesie meno Bayern Rivvis. Človek, ktorému ešte v priebahu článku určite poďakujem (veď je za čo), ale chcem tak urobiť na tomto mieste, v samostatnom odseku. Romanko slovami neopísateľné ĎAKUJEM!!! Páni a verím, že aj dámy: Roman Táborský – pohodový super chlapík...

Práve z Romanovho mailu som sa 07/10/2011 dozvedel, že sa šťastie pri žrebe vstupeniek na zápas FC Bayern - Villarreal CF usmialo aj na Rivvis. Organizovaný výjazd a istota vstupenky, to už bola prisilná motivácia. Stále ostávalo zariadiť niekoľko detailov, zadeliť prácu, vyčleniť budget (balík financií) a podobne. Chcenie však bolo silnejšie ako tieto prekážky a tak som 08/11/2011 Romanovi mohol víťazoslávne oznámiť: "Idemééé". Musel som to oznámiť mailom, chcel som to síce urobiť telefónom, no Roman ako na potvoru nedvihne... :)

Pri výkriku ideme ste sa  možno pozastavili nad tým, kto je to vlastne "ideme". Košičania čítajúci tento článok sa už zaiste dovtípili, ostatným prezradím. Mojim spoločníkom na ceste sa logicky musel stať Robo Peterčák, človek o ktorom si dovolím povedať, že najdlhšie a najpresvedčivejšie háji farby Bayernu v Košiciach. Ak má niekto pocit, že to robí dlhšie ako Robo, nech sa mi ozve a  ja tento údaj po predložení dôkazu opravím. Za Roba však hovoria čísla a skutky. Keďže niektoré z nich sú už dávno premlčané, spomeňme aspoň za čias bývalého režimu, sloganom o Bayerne postriekaný stánok PNS (Poštová novinová služba) a v roku 1988 útek zo ZVS (Základná vojenská služba) na zápas 2.kola Európskej ligy v sezóne 1988/1989 (09/11/1988 DAC Dunajská Streda - FC Bayern 0:2). Verím, že sa Robo nepohnevá za zverejnenie týchto faktov z minulosti, pre istotu si ho ale radšej hneď udobrím poďakovaním. Poďakovaním za príjemnú spoločnosť na výjazde. Robo ĎAKUJEM!!!

V maili, od Roman v ktorom prišli pokyny na cestu bolo napísané: "Odchod ráno o 4.00 Veľké Orvište a Piešťany,  4.30 OMV Zeleneč, 5.10 BA Stará Ikea MHD smer Pasienky a 5.30 OMV Aupark BA - 10.00 Bad Reichenhall Adidas a príchod do Mníchova cca 13.30. Odchod domov po zápase domov, okolo 6.00 BA. Prišlo teda na rad plánovanie cesty z Košíc do Bratislavy, keďže sme sa museli niekde "nalodiť". Do úvahy prichádzala cesta deň vopred s nocľahom v BA (tu boli v úvahe 2 varianty: hotel, alebo pomoc "košických chlapcov" z futsalového tímu Slovmatic FOFO Bratislava) alebo cestovanie nočným vlakom. Nakoniec sme si s Robom po zrelej úvahe vybrali druhú variantu. Odchod vlaku z Košíc do Bratislavy je 22:30. Príchod 5:31. Roman nám vychádza v ústrety a sľubuje, že nás autobus tých pár minút počká. Keďže má pracovné povinnosti a do Bratislavy musí vlastným autom (do Mníchova za nami priletí až poobede a autobusom absolvuje iba cestu späť), ponúka sa nám, že nás na stanici vyzdvihne. Ďalšie gesto z Romanovej strany, ktoré nám zjednoduší plánovanie a za ktoré sa patrí poďakovať. Ďakujeme! Nám neostáva sa len modliť, aby vlak nemal extrémne meškanie.

Prichádza teda deň D, resp. deň D-1 - pondelok 21/11/2011. Nervozita a cestovná horúčka (myslím že podvečer naozaj aj bola) je už poobede neznesiteľná. Čestne ale priznávam, že ja takto prežívam každé cestovanie. Svoje o pondelkovom poobedí by vedel povedať aj môj "brat" Dušan (nebojím sa napísať brat, často totižto mám pocit, že ním napriek tomu, že pokrvne nie je, vlastne je). Človek, ktorý má v mojom živote neopísateľné miesto a funkciu. Nejdem to tu ale teraz opisovať (veď on a ja vieme a to stačí), napriek tomu napíšem ďalšie veľké ďakujem. Dušanko ĎAKUJEM!!!

Okolo 21:30 sa do vedľajšieho vchodu odchádzam rozlúčiť sa s rodičmi. Im obom sa chcem tak isto poďakovať. Viem, že ste to kvôli mne aj vy obaja intenzívne prežívali, aj keď svoje pocity dávate najavo úplne rozdielne. Napriek tomu sa patrí poďakovať. Mami a Oci ĎAKUJEM!!!

Po večernej prechádzke na stanicu (s vidinou, že trochu po ceste vymrzneme a bude sa nám lepšie driemkať vo vlaku) sa usádzame vo vlaku smer Bratislava. Vlak sa pohne presne o 22:30 a do Bratislavy ide spodnou cestou cez Zvolen. Väčšiu časť cesty sedíme v kupé iba traja (ešte s jedným pánom). Krátime si ju s Robom vzájomným rozhovorom, keďže spanie akosi neprichádza. Okolo 1:30 až 1:45 prichádza na rad menšie driemkanie, ktoré sa definitívne vytráca asi okolo 4:00 zaplňovaním vlaku ľuďmi cestujúcimi do práce. Vlak našťastie nemešká a do cieľa prichádza presne o 5:31. To už mám za sebou telefonický dohovor z Romanom, o mieste kde nás bude čakať. Vychádzame z hlavnej stanice, zbadám Romanov čierny Citroën, nasleduje zvítanie, prvé oficiálne zoznámenie, dostávane suveníry Bayern Rivvis (pekný šál a odznak) a následne sa presúvame na OMV pri Auparku. Tam už nás čaká diaľkový Mercedes, v ktorom sedí cca 30 ľudí. Keďže sa čaká už len na nás, usádzame sa na voľné miesto, ktoré ostalo (obaja z Robom máme v autobuse počas cesty menší problém s uložením nôh resp. celého tela, no aj keby sme ale vošli do autobusu ako prvý a mali miesto na výber, pohodlnejšie by to asi nebolo, to už je proste "daň" za výšku a váhu :). Roman rozdeľuje vstupenky na zápas, rozdáva posledné pokyny, stihne krátku vedomostnú súťaž o pero, lúči sa s nami, praje šťastnú cestu a presne o 6:00 opúšťame benzínovú pumpu smer Mníchov. Zoznamujeme sa s okolo sediacimi a sme ponúknutý "domácou". Tú zdvorilo odmietame. Ja kvôli úplnej abstinencii a Robove ročné vypitia sa dajú tiež v pohode spočítať na prstoch jednej ruky (takže taký polovičný abstinent. Ako dobre, že už nie sú 80 roky, však Robo? :) ). Cesta ubieha v pohode a pravidelné prestávky sú samozrejmosťou. Väčšia časť cesty je síce zahalená do hmly resp. oparu, ale viditeľnosť je dobrá a vodič tak isto. Preto by som sa na tomto mieste rád poďakoval pánovi vodičovi (neviem síce jeho meno, ale ak mi ho Roman resp. niekto z účastníkov výjazdu napíše, rád ho sem dopíšem). Takto musím teraz napísať iba: Pán vodič, za bezpečnú cestu tam aj späť ĎAKUJEME!!!

O 10:52 prechádzame hranicu Rakúsko - Nemecko, resp. vchádzame do Nemecka. O 11:00 prichádzame do plánovaného Adidasu. Nasleduje rozchod a stretávka opäť o 12:00. Keďže sú všetci cestujúci disciplinovaní a v autobuse sú na čas, cesta už o 12:00 pokračuje ďalej. Okolo 13:20 už veľmi blízko Mníchova, resp. na jeho obchvate sa opar mení na vychádzajúce slnko. Mníchov nás teda víta tak ako sa patrí. O 13:34 nastáva prvý neuveriteľný okamih. Moje oči vidia Allianz Arénu a nehanbím sa povedať, že sa v nich zaligotajú slzy. Na Slovensko odchádzajú prvé sms o dojatosti, pre ľudí, ktorí si to zaslúžia. Náš autobus (mimochodom prvý na parkovisku) zaparkujeme priamo pri Allianz Aréne.  Nasleduje voľný program a keďže aj náš vodič potrebuje chvíľu oddychu, všetci opúšťame autobus s dohodou, že na k nemu vrátime približne o 18:30. Skúsenejší (ďakujeme Paľko :) ) radia presun metrom a návštevu centra. Keďže hromadný lístok na metro (Allianz Aréna je konečnou zastávkou jednej jeho vetvy) je lacnejší, vytvárajú sa skupinky po 5 ľudí (5 už je hromada : a lístok stojí 9,80 €). Oslovím okolo sediacich s otázkou vytvorenia skupinky. Tí bez problémov súhlasia a tak sa ku mne s Robom pridáva ešte Martin so svojím ocom (Dubnica) a Peter (Veľké Orvište). To sa neskôr resp. hneď ukáže ako dobrá voľba (najmä Petrova nemčina sa počas dňa zíde. Ach jáááj, vedieť sa tak prinútiť učiť sa :). Všetko sú to veľmi príjemní ľudia a tak je poobedie s nimi naozaj pohodové. Všetkým trom patrí moje ĎAKUJEM!!!

Po nákupe lístka na metro, ešte pred presunom do centra, samozrejme neodoláme ísť si hneď z blízka pozrieť a pofotiť Allianz Arénu. Práve k nej smerujú naše prvé kroky. Čím bližšie sme, tým impozantnejšie a veľkolepejšie ešte zatiaľ nerozsvietený a opustený štadión vyzerá a tým viac buší moje srdce. Ako by som ešte stále nechcel uveriť, že to môže byť pravda. Tento pocit sa počas dňa opakuje ešte viackrát. Pred arénou už postáva pár priekupníkov s lístkami a pár zvedavcov ako sme mi. Vznikajú prvé foto a presúvame sa k otvorenej pokladni, aby sme si kúpili ArenaCard. Toto nám tiež poradili starší a skúsenejší, pretože v celom areáli resp. útrobách štadióna sa nedá platiť hotovosťou. Ono sa to večer síce ukáže ako polopravda, pretože vo fanshope na štadióne berú aj hotovosť, no či už by ste chceli jesť, piť, jediný možný spôsob platby je ArenaCard (je to akási obdoba kreditky, na ktorú vám v pokladni "dobijú" ľubovoľnú sumu eur, no minimum je 10€). Po prvom obhliadnutí arény nasleduje presun metrom do centra. Cieľová stanica Marienplatz. Stanica metra, ktoré chodí mimo špičky každých 20min je opustená. Prichádza súprava U6, ktorá už čo to z minulosti zaiste pamätá, ale presne U6 potrebujeme a tak nastupujeme. Po niekoľkých zastávkach (bolo ich tuším 7 alebo 8) vystupujeme na stanici Marienplatz. Vychádzame z metra a srandujeme medzi sebou o zlom počasí na povrchu, slnečné lúče nás ale presviedčajú o opaku...

Nachádzame sa priamo na námestí v centre Mníchova. Je nádherné. Krásne historické budovy, vianočná výzdoba, vianočný stromček, kopec stánkov. Veru začína byť cítiť, že Vianoce sú tu o mesiac. Ideme sa teda túlať centrom. Chceme nájsť fanshop. Dubničan Maťo už v Mníchove bol a takmer presne si pamätá, kde fanshop je. Nasleduje ešte kontrolná otázka domácim a po niekoľkých uličkách sa pred nami naozaj fanshop objavuje. No fanshop, ono to bol vlastne fanshopík. Síce oficiálny, ale rozmerovo veľmi maličký obchodík. Po jeho prezretí, dostávajú Martinov oco s Peťom chuť na miestne pivo. Zapadáme teda do takej krčmičky, aby chlapci uhasili smäd. Pri čakaní na pivo dostávame od Peťa všetci rovnakú otázku: Prečo Bayern? U nás z Robom je to doba, že si už na tie začiatky pomaly aj ťažko spomíname :). Dátumovo sa to u Roba ťahá ešte do dôb hlbokého komunizmu. Ja po premýšľaní uvádzam rok 1997 (cca vtedy to niekedy bolo, ale naozaj teraz iba tipujem). A prečo vlastne? Pretože BAYERN :). Tak sa dozvedáme, že Maťo z Dubnice fandí Bayernu od svojich 12 rokov, kedy prvý dres ktorý dostal, bol dres Bayernu a tým sa to vlastne začalo. Jeho oco priznáva, že bol vlastne Maťom pozvaný na zápas, viac menej ako fanúšik dobrého futbalu samozrejme do výraznej miery ovplyvnený synovým fandením. Peťo prezrádza, že on išiel na Bayern viac menej iba kvôli zvedavosti a atmosfére. Po jednom pive na ochutnanie, môže prehliadka centra pokračovať ďalej. Ukončujeme ju až keď sa začne šeriť. Vraciame sa do metra smer Allianz Aréna. Metro je už oveľa plnšie, vidno že domácim sa skončil pracovný deň. Opäť vystupujeme na konečnej a Maťo poznamená, že škoda že sme nevideli rozsvecovanie štadióna. Omyl. Pri príchode na most z metra, sa práve rozsvieti spodná tretina plášťa. Ako kráčame ďalej a čím sme bližšie k Aréne (keďže neodoláme ďalšiemu foteniu, tentoraz už svietiacej Arény), pridáva sa ďalšia tretina a nakoniec aj posledná a intenzita svetla silnie. Aj v Nemecku zákony elektriky zrejme nepustia a zapnúť osvetlenie naraz by bolo asi priveľké riziko :). Po fotení pres rozsvietenou Arénou sa vraciame do autobusu. Je 18:00 a keďže sme pri autobuse prví, tak trochu predčasne zrušíme oddych pána vodiča, ktorý mal trvať do 18:30. Ospravedlňujeme sa, boli sme to mi :). O chvíľu ale doráža aj Paľo zo svojou skupinou a začínajú sa zbiehať aj ostatní. Nastáva výmena čiapok, šálov a doplnenie výbavy o rukavice, sedáky a deky. Opäť nás ženie strašná zvedavosť a tak ako prví odchádzame k štadiónu. Chceme byť dnu čo najskôr. Chceme vidieť trávu, hľadisko, rozcvičku, útroby štadióna, proste všetko...

Brány sa otvárajú o 18:45, teda 2 hodiny pred zápasom. Nasleduje osobná prehliadka. Kvôli nej majú zvlášť vchody muži, ženy aj telesne postihnutí, keďže samozrejme mužov "ošahávajú" muži, ženy ženy. Nikto však nerieši odstávajúcu peňaženku alebo fotoaparát (takto sa to robí, páni v košickej Steel Aréne). Vychádzame na prvé poschodie a naše oči čoskoro uvidia trávnik a hľadisko. Je to tu. Farba trávy, impozantnosť prázdneho hľadiska, mám pocit že je to iba namaľované na obrázku. Nádhera. Ten pocit je neopísateľný, za všetko hovoria slzy číslo 2...

Miestni usporiadatelia nás po prosbe, kvôli foteniu bez problémov púšťajú do sektoru do ktorého nemáme lístky. Po fotení sa presúvame do mega fanshopu na štadióne. Je strašne veľký, ale aj strašne plný. Hovorím chlapcom, že ak by sme sa stratili, stretneme sa až v sektore. Naplnenie mojej predtuchy netrvá dlho a už vidím za sebou iba Roba. Toho sa mi ale tiež úspešne podarí stratiť a tak sa fanshopom predieram sám. Vzhľadom na suveníry, oblečenie a výbavu domácnosti, ktorú už doma mám a aj vzhľadom na obrovskú masu ľudí, prichádza nechuť nakupovať a tak si do ruky beriem iba pár drobností. Snažím sa už iba vzhliadnuť niekde Roba, čo sa mi aj po chvíli s použitím intuície, kde by asi mohol byť aj darí. Vyplatíme suveníry a oblečenie a presúvame sa do sektoru 346. Ten je na treťom poschodí, na úrovni rohovej zastávky, na strane z ktorej vychádzajú na hraciu plochu hráči. Do sektoru prichádzame o 20:00. Trochu sme sa už doma obávali, aký bude zo sektoru 346 výhľad. Obavy boli zbytočné, je perfektný...

Ako prvý vybiehajú na rozcvičku Manuel Neuer, Jörg Butt a Toni Tapalovič, na čo reagujú fanúšikovia, ktorí sú už na svojich miestach obrovským aplauzom. Miestny hlásateľ ich na ihrisku uvíta tiež. Prichádzajú sa rozcvičovať hráči Villarrealu. Tí sú tiež privítaný obrovským, ale piskotom. Nasledujú ďalšie ovácie, tento krát už vychádzajú na rozcvičku naši miláčikovia. O chvíľu prichádza aj Roman, ktorý všetko stihol ako mal, aj keď podľa jeho slov je let pomaly rovnako časovo náročný ako presun autobusom :). Konečne máme chvíľu na rozhovor vo dvojici. Hľadisko sa pomaly zapĺňa (zaručene ausverkauft - vypredané - 66 000 divákov). Zápas sa blíži a moja nervozita, očakávania a napätie stúpajú. Bojuje s nimi najmä neskutočná radosť, pocit šťastia, vyplavujúce sa endorfíny a aj určité zadosťučinenie. O 20:40 prichádzajú pod vedením rozhodcovskej pätice na ihrisko obe mužstvá. V stredovom kruhu žiačikovia natriasajú logo Ligy majstrov, zaznievajú prvé tóny zvučky Ligy majstrov a vnútorný pretlak emócií si vyberá svoju daň. Tento krát ale nenasledujú slzy číslo tri, ale plač číslo jedna. Áno, nehanbím sa to ani povedať a ani napísať. Rozplakal som sa ako malé decko. Až v tejto chvíli mi asi dochádza čoho som sa v živote konečne dožil. Logicky musia nasledovať telefóny na Slovensko...

Zápas sa začína. Tí z vás, ktorí zápas sledovali viete, tým ostatným ho trochu opíšem. Ubehnú iba tri minúty, keď Toni Kroos vystihne zlú rozohrávku hostí, posiela milimetrovú prehrávku medzi obrancov na Ribéryho, ten zbehne do šestnástky a nedáva brankárovi Lopézovi žiadnu šancu. Gól padá do bránky na našej strane, na ktorej sedíme a zrazu Franck beží rovno oproti nám k rohovej zastávke.  Šťastie, radosť, zimomriavky... Zaznieva torhymne a ohlásenie gólu miestnym hlásateľom za pomoci fanúšikov je impozantné. Zápas máme jednoznačne pod kontrolou. Ubehne ďalších 20 minút. Anatoliy Tymoshchuk napriahne k ďalekonosnej strele spoza šestnástky. Tá sa síce odráža od tyče, ale iba na nohu osamoteného Maria Gomeza. Ten sa v takých chvíľach nemýli a ani mýliť nemôže. Mario, hráč ktorý má z celého mužstva môj najväčší obdiv a ktorého mám momentálne asi najradšej, pred mojimi očami dáva gól. Ďalšie, no tento krát väčšie šťastie, radosť, zimomriavky... Do polčasovej prestávky naďalej kontrolujeme zápas, Manuel Neuer na vzdialenejšej strane od nás, sa musí v bránke naozaj nudiť, navyše mu asi ani nie je dva krát teplo a tak sa na zohriatie sem tam prebehne, keď už ho nezohrievajú hráči hostí. S takýmto skóre odchádzajú mužstvá aj do šatní na polčasovú prestávku. Po nej, ale hostia z ojedinelej a myslím že prvej strely medzi tyče na Manuela Neuera zápas zdramatizujú. Treba ale povedať, že Guzmán z prvej naozaj pekne trafil centrovanú loptu svojho spoluhráča. Manuel nemal šancu. Zbytočné zdramatizovanie zápasu, ale nič iné ako víťazstvo si samozrejme nepripúšťame. Prichádza 69 minúta a gólová poistka Ribéryho. Tento krát Gomez vystihne zlú rozohrávku hostí, prihráva loptu Kroosovi a ten opäť nádhernou prihrávkou nachádza Ribéryho. Ten si dovolí kľučku na brankára a posiela loptu do opustenej bránky. V tejto chvíli som už presvedčený, že nám víťazstvo neunikne, navyše hostia vôbec nepôsobia dojmom, že by mali v sebe silu niečo ešte zo zápasom urobiť. Prichádzajú striedania na oboch stranách, navyše takticky veľmi dobré striedania, keďže na vlastné oči vidím ďalšie hviezdy :). Ďakujem pán Heynckes! Jediný koho som na vlastné oči logicky nevidel je zranený Bastian Schweinsteger. Zápas sa končí našim víťazstvom v pomere 3-1. Videl som teda na vlastné oči nádherné víťazstvo v zápase Ligy majstrov, navyše to bolo v nádhernej domácej Allianz Aréne v Mníchove. Víťazstvo zároveň znamená istý postup do jarnej vyraďovacej fázy Ligy majstrov z prvého miesta v skupine, bez ohľadu na výsledky posledného kola. Po zápase odchádzame do autobusu. Plné parkovisko autobusov vyzerá ako keby sa tu stretol celý svet :). Osobné autá sú v podzemnom parkovisku. Masa ľudí, ktorá opúšťa štadión, je obrovská. Musím ale povedať, že sa všetci, naozaj všetci bez rozdielu sa správajú neuveriteľne disciplinovane. Nikto do nikoho nevráža, nedrgá, netlačí sa. Dokonca aj ľudia na invalidných vozíkoch mohli v pokoji opustiť Arénu bez toho aby ich niekto prevalil. Na začiatku mosta na metro je odťahovacia kovová brána, ktorú strážia dvaja usporiadatelia, ktorí po dávkach púšťajú ľudí na most k metru. Všetci poslušne čakajú, nikto sa netlačí, nelomcuje bránou. Pozoruhodné. Pri odchode ma dojala situácia ktorú som si nemohol nevšimnúť. Predo mnou kráčal starší pán, ktorý popod ruky držal mladého chlapca. Ten mladý chlapec mal v rukách bielu slepeckú paličku. Nechcelo sa mi veriť, že by slepý človek prišiel na futbal, preto mi to nedalo a pri obiehaní tejto dvojice som sa obzrel. Dámy a páni, oči toho chlapca boli naozaj slepé... Ďalšia skutočnosť čo ma zarazila bola tá, že počas celého pobytu v Aréne som nevidel jedného opitého človeka. Na druhej strane je pravdou, že v útrobách štadióna sa vraj predáva len nealkoholické pivo. Nepijem a preto neviem posúdiť. Naozaj ale bolo vidieť, že ľudia prišli na futbal a pre futbal, že majú futbal radi a chcú si ho užiť. Najmä pri tom, čo vidíme na domácich štadiónoch na Slovensku, je to naozaj na zamyslenie...

Disciplinovanosť, ktorú som už chválil, bola ale aj výsadou nášho autobusu a preto sme sa pomerne skoro po zápase zišli v plnom počte v autobuse a mohli vyraziť na cestu domov. O 23:29 vidia moje oči Allianz Arénu z autobusu naposledy. Polícia usmerňuje dopravu. Je vidieť, že všetci vedia čo majú robiť. Nasleduje cesta domov. Pri výjazde z Mníchova ešte vidíme vo vedľajšom pruhu na diaľnici haváriu, snáď si to odniesli iba plechy. Ako prebiehala cesta domov, by vám ale musel opísať niekto iný. Moje oči sa totižto zavreli pri pohľade na červené hodinky v autobuse o 00:20 (Robove ešte skôr :) ) a otvorili sa až o 5:00. Robo ešte stále spal. Tak som ho nechal a snažil som sa zistiť kde vlastne sme. O chvíľu som zbadal návestidlo na ktorom bolo napísané Wien 21km. Fíííha, to ja som prespal v jednom kuse celé Rakúsko, no pekne :). Tesne pred Bratislavou som zobudil Roba. Ten tvrdil, že sme v noci pár krát stáli, o tomto ale ja naozaj nič neviem :). Po príchode do hlavného mesta, je opäť prvá zastávka na OMV pri Auparku. Niektorí z prednej časti autobusu vystupujú. Pýtam sa Romana kde je lepšie vystúpiť nám, ten vraví, že až na ďalšej zastávke, na ktorej nám zároveň poradia, ako sa čo najrýchlejšie dostať na vlakovú stanicu. Lúčim sa teda s okolo sediacimi a vystupujeme pri vynovenom zimnom štadióne. Starší pán, ktorý vystupuje spolu s nami, nám ukazuje z ktorej zastávky nám pôjde trolejbus a kde si máme kúpiť lístky. Ďakujeme! Potrebný trolejbus prichádza asi o 8-9 minút a mi sa usádzame medzi cestujúcich do práce. Konečná trolejbusu je na stanici. Je asi 6:40 a ja ženiem rýchlym tempom Roba do vestibulu, pretože mám tušenie, že čoskoro pôjde vlak smer Košice. Matne som si pamätal, že to je buď 6:47 alebo 6:57. Hneď ako sa postavím pred okienko na predaj lístkov, počujem že je zle. Amplión oznamuje odchod vlaku do Košíc o 6:47. Je 6:45 a mi ešte nemáme lístky.  Nasleduje rýchla otázka kedy ide nasledujúci vlak. Pani odpovedá, že o 7:50 niečo. Je rozhodnuté. Nechceme čakať viac ako hodinu na stanici a tak si pýtame 2 lístky a šprintujeme na vlak. Naskočíme, usadíme sa v dobovom kupé, ktoré si pamätá prvú svetovú vojnu a v zápätí sa vlak pohne. V tej chvíli si z Robom hovoríme uff stihli sme, aké šťastie. To sme ešte nevedeli čo nás čaká. Netušile sme kedy má vlak príchod do Košíc. Keďže to z hlavy nevedel ani sprievodca, použil modernú techniku a našiel nám to vo svojej čítačke, či čo to vlastne bolo. 14:02 znela odpoveď. Čas sa zdal prijateľný. O 8:40 nás ale v Kozárovciach kvôli výluke na trati vyložili z vlaku do dobových autobusov a previezli do Novej bane. Tam nás opäť naložili do vlaku a pokračovali sme v ceste. Od tejto chvíle som ale mal pocit (podobne aj Robo), že ideme snáď osobákom. Čas sa neuveriteľne vliekol. Navyše sme mali chuť si cestu trochu skrátiť spaním, zatiahnuté záclonky a zavreté dvere, ale nenašli veľké pochopenie u ľudí čo pristupovali do vlaku a v kuse sa niekto pokúšal dvere otvoriť, navyše sme mali pocit že sprievodca kontroluje naše lístky snáď každú polhodinu :). Lomcovanie dverami ale nenašlo pochopenie ani u nás a naša agresivita spolu s únavou sa začala trochu stupňovať :). Našťastie už máme obaja svoj vek a čím ďalej tým viac sa nám darí ukontrolovať naše osobnosti (že Robo? :) ) Za seba ale, nemôžem sľúbiť, že to takto bude večne :). Tí čo ma poznajú vedia :):):). Vlak sa síce mal vracať po spodnej trase cez Zvolen, ktorou sme aj prišli, ale vo chvíli keď prechádzame Mlynky - Dedinky už vieme že zažívame krásnu, no nechcenú exkurziu. Domov prichádzame strednou cestou cez Gelnicu, Margecany a Kysak. Vlak ešte mešká takže zo 14:02 je asi 14:12, ale to je pri tomto čase strávenom vo vlaku už iba malý detail. Naše rodné mesto nás víta celkom príjemným slnečným počasím. Home sweet home...

Čo napísať na záver? Určite výjazd s chlapcami z Rivvisu stál za to a verím, že si ho ešte zopakujeme. Dobre zorganizovaný, bezproblémový, takto nejako som si to predstavoval. Napriek tomu, že som tento report písal cca 8 hodín :) a snažil som sa napísať všetko, je možné, že som niečo opomenul. Ak ma niečo napadne tak to dopíšem, chcel som to však už zavesiť na web, aby ste nečakali pridlho :). Ešte raz obrovské nevysloviteľné ĎAKUJEM všetkým zainteresovaným osobám, aj spomenutým v reporte, aj tým na ktorých som možno nechtiac zabudol. Práve Vám patrí moje veľké ĎAKUJEM, bez vás by to nešlo. ĎAKUJEM aj tomu hore, čo nado mnou držal a drží ochrannú ruku. ĎAKUJEM, že som si mohol splniť sen snov...

Maťaš

Fotogaléria z výjazdu: